Vitajte na stránkach filmového klubu Iskra Kežmarok
Dnes je 20.10.2017, staňte sa našimi fanúšikmi na facebooku
TOPlist


 

 

 

 


Slávny kežmarský rodák
Juraj Herz sa vrátil domov (rozhovor)

Juraj Herz: „Často sa spomienkami vraciam do detstva, ktoré som prežil v Kežmarku”

Do svojho rodného mesta sa vrátil po osemnástich rokoch. Prišiel si prevziať čestné občianstvo Kežmarku a uviesť svoj najnovší film Habermannov mlyn. Režisér a herec Juraj HERZ (na snímke) si hneď na začiatku rozhovoru zaspomínal na Kežmarok, ako si ho pamätá zo svojho detstva: „Spomínam si na atmosféry z detstva, na postavy, ktoré boli v Kežmarku pred vojnou. Zažil som ešte trochu iný svet, ktorý sa neskôr veľmi menil. Zachoval sa osemmilimetrový film, nakrúcal ho môj otec. Na ňom vidno mesto a ľudí, ktorí chodia po uliciach veľmi elegantne oblečení. Bol to veľmi noblesný svet, ľudia tu žili takým dôstojným mestským životom.“

* V mnohých rozhovoroch spomínate, že pochádzate z Kežmarku. Vidno, že ste na to hrdý, no nie je v tomto vašom vzťahu k mestu aj nejaká tá čierna škvrna, keďže vás a vašu rodinu práve z Kežmarku odvliekli do koncentračného tábora?

- Nie, to nie. Moja čierna škvrna v súvislosti s Kežmarkom sa týka niečoho iného. Po vojne som nastúpil na gymnázium a bol som veľmi zlý žiak. Nezaujímalo ma učenie, ja som veľa čítal. Čítal som azda 24 hodín denne, pretože som mal takú fantáziu, že je toľko kníh na svete, že musím všetko zaradom čítať, aby som to do smrti stihol. Okrem toho, že som sa neučil, bol som triedny šašo a dokonca aj bitkár. Synovi lekára Teichnera som zlomil ruku a kvôli tomu som dostal trojku zo správania a podmienečné vylúčenie zo školy. Na kežmarské gymnázium teda nespomínam veľmi dobre, no myslím si, že ani ono nespomína na mňa v najlepšom. Potom, keď som sa dostal na umeleckú priemyslovku do Bratislavy, som sa trochu upokojil. Nakoniec, keď som študoval na akadémii v Prahe, už som bol aj dokonca lepší žiak.

* Svoj vzťah k filmu ste si v detských rokoch začali pestovať práve v kežmarskom kine. Ktoré filmy vás vtedy zaujali najviac?

- Pamätám si film Jánošík režiséra Martina Friča z roku 1935 v hlavnej úlohe s Paľom Bielikom. Po rokoch som ho niekoľkokrát videl a zistil som, že to bol veľmi moderne urobený film a doteraz sa dá naňho dívať. Toto bol jeden z prvých, ak nie vôbec prvý film, ktorý som videl. Na rozdiel od toho, na čo ľudia teraz chodia do kina, si pamätám, že niekedy v 50. rokoch prišiel do Kežmarku film Hamlet od Laurenca Oliviera. Premietalo sa to o šiestej aj o ôsmej a kino bolo na obe premietania plné. Bol to ťažký film, no všetci ho chceli v Kežmarku vidieť. Dnes je to takmer nepredstaviteľné. Mám jednu zaujímavú, no pre mňa bolestivú spomienku. Pred kežmarským kinom stál pravidelne policajt a nepúšťal doňho deti mladšie ako 15 rokov. Pri ňom bol i môj profesor Dr. Juraj Lányi a dával pozor, či jeho študenti nejdú do kina, takže som to mal ťažšie. S rodičmi sme však chodili aj do kina v Ľubici a tam ma púšťali i na mládeži neprístupné filmy, keďže otec a mama nemali nič proti tomu. Raz som chcel veľmi vidieť film o hudobnom skladateľovi Georgeovi Gershwinovi. Poznal som jeho hudbu, no akurát na ten film ma nepustili. Strašne som trpel, pretože som si hovoril, že nikto z tých ľudí, ktorí sa do kina v Ľubici na tento film dostali, nevedel, kto to bol Gershwin a nepoznal jeho hudbu, len ja, a práve mňa nepustili.

* Do akej miery ste do svojho zatiaľ posledného filmu Habermannov mlyn preniesli svoje osobné skúsenosti a zážitky z toho, čo ste v Kežmarku a jeho okolí zažili pred a po druhej svetovej vojne?

- Podobné s Kežmarkom má tento film spoločný život viacerých národov v jednej dedine či meste. V kine sú to Nemci a Česi, tu to boli Slováci, Nemci a Maďari. Ich spolunažívanie pred vojnou bolo v Kežmarku veľmi dobré a bolo všetko v poriadku. Až potom počas vojny sa začalo to nepriateľstvo vyvíjať, čo sa napokon odzrkadlilo aj po vojne, len v opačnom garde. Môj otec mal všetky školy nemecké, aj univerzitu v Prahe vyštudoval v nemčine, preto radšej hovoril nemecky. Ale po vojne sme šli po ulici a nemecky sme hovoriť nemohli, pretože to bolo zakázané. Takže aj tieto veci mi ostali v pamäti, keď som robil film Habermannov mlyn. Veľmi dobre si pamätám, akým spôsobom boli Slováci, ale aj Česi prenasledovaní a utláčaní Nemcami, avšak aj ako sa vedeli po vojne svojim utláčateľom pomstiť. Hlavne sa však mstili ľudia, ktorí mali maslo na hlave a ktorí chceli zotrieť to, že boli spoluvinníci a kolaborovali s Nemcami, práve preto sa ich potrebovali zbaviť. Bol som rád, keď som dostal na tento film námet, ktorý sa potom asi tri roky spracovával. Urobili sme jedenásť verzií scenára, do ktorého sa, samozrejme, dostali aj tie moje spomienky. Ako som vravel, keď robím akýkoľvek film, vždy sa vraciam do detstva, do atmosfér, ktoré som zažil, pretože tie sú stále najživšie. Hovoril som o tom s mnohými režisérmi, o ďalších som čítal veľa biografických kníh a takmer všetci mi potvrdili, že aj oni žijú z detstva. A moje detstvo bolo spojené s Kežmarkom.

* Vy ste nakrútili aj niekoľko hororov. Spomínali ste, že ste v detstve čítali veľa kníh, určite niektoré z nich boli aj tohto žánru. Takže dá sa povedať, že práve vtedy vznikla vaša vášeň pre horor?

- Čítal som v slovenčine a v nemčine a moji rodičia mi dávali čítať napríklad rozprávky bratov Grimmovcov, orientálne rozprávky, ale hlavne Hauffove príbehy. To sú veľmi hrôzostrašné rozprávky, písal napríklad o useknutej ruke. Aj keď si vezmete vôbec prvé rozprávky z vášho detstva, tak napríklad taká Červená čiapočka je ukážkový horor. Čo všetko sa tam stane, vlk zožerie babičku, potom mu rozpárajú brucho... Keď bola moja dcéra maličká, stále chcela počúvať o červenej čiapočke. Ja som jej teda najprv hovoril o červenej, potom o zelenej či modrej čiapočke, vždy som si vymýšľal iný dej, až nakoniec som skončil pri čiernej čiapočke. Takže v rozprávkach je naozaj skrytých naozaj veľa hrozných a hororových vecí, ktoré vo mne ostali, a preto mám vzťah k týmto filmom.

* Vo vašich filmoch hrá mnoho známych i menej známych hercov, no niektorých máte určite takých, ktorých rád a častejšie obsadzujete. Pre film ste napríklad objavili Dagmar Veškrnovú-Havlovú, prvé dramatické filmové roly si vo vašich filmoch Petrolejové lampy a Morgiana zahrala inak komediálna herečka Iva Janžurová, veľmi často sa u vás objavuje napríklad Andy Hryc. Podľa akého kritéria si ich vyberáte?

- Keď som bol ešte asistentom réžie a začínal som u Brynycha či Kadára, veľmi ma mrzelo, že oni obsadzovali do svojich filmov často tých istých hercov. Ja som si preto povedal, že keď budem režírovať sám, vždy to budú noví herci. Napríklad pred nakrúcaním Petrolejových lámp som sa zoznámil s Petrom Čepkom, ktorý bol skvelý človek. Predtým som si na hlavnú úlohu v tom filme vybral Eduarda Cupáka, ktorý bol výborný herec, no zvažoval som, či mám nakoniec obsadiť Cupáka, ktorého som osobne nepoznal, alebo Čepka, ktorý sa stal mojím výborným priateľom. Tak som začal čoraz častejšie siahať po týchto mojich priateľoch, s ktorými som sa zoznámil pri nakrúcaniach. Zistil som teda, že som robil to isté, čo som vytýkal mojim učiteľom – režisérom, ktorým som robil asistenta, že obsadzujem s radosťou tých ľudí, ktorých poznám. Rozoznávam dva druhy hercov. Jedni, ktorí mi zahrajú a sú výborní, ale viem, že už v nich nič nie je nového. Že to, čo vydali, sme aj spotrebovali a budú sa opakovať, takže tých už znovu neobsadzujem. Druhí sú takí, pri ktorých si poviem, že ešte v nich je niečo, čo sa dá aj ďalej využiť. Napríklad Iva Janžurová bola dlho považovaná za komediálnu herečku. Ja som ju však obsadil do ťažkých dramatických úloh, pretože som v nej cítil nový potenciál, ktorý som chcel vydolovať. Zistil som tiež, že komediálni herci, ako napríklad aj Dáša Veškrnová, veľmi dobre hrajú dramatické úlohy. Naopak to však už tak zaručene nefunguje.

* Vaším azda najznámejším filmom je Spalovač mrtvol. Bol nakrútený na motívy knihy spisovateľa Ladislava Fuksa, s ktorým ste mali realizovať i ďalšie filmy, no dostali ste zákaz. V čom bola spolupráca s týmto autorom pre vás taká špecifická?

- Špecifické bolo najmä to, že on bol veľmi zvláštny človek. Myslím si, že nebol úplne normálny. Mal rád mrtvoly, ale tak, že pri Spalovačovi mrtvol ho najviac zaujímalo, ako ich budem natáčať. Či to budú naozajstné mrtvoly, alebo len ľudia, ktorí sa nebudú hýbať. Ja som mu povedal: Ládíku, keď to budeme točiť, ja ťa desať minút s tými mrtvolami nechám. A on bol z tohto návrhu absolútne nadšený. Bol to človek veľmi podivný, žil v úplne inom svete. Ja som potom po rokoch, keď mi zakázali filmy podľa jeho románov nakrúcať a nakoniec zakázali i premietať Spalovača mrtvol, prišiel za ním už z Nemecka a povedal som mu, že je možnosť, aby som v Nemecku dostal peniaze na sfilmovanie jeho knihy Myši paní Mooshabrové. On už bol veľmi chorý, chodil po tmavom byte v župane, okná mal prelepené tapetou, z povaly mu viseli kostričky a spal v rakve. Opýtal sa ma, či dostane za to peniaze, ja som mu povedal, že samozrejme. To bol však preňho problém, pretože už mal poslednú vôľu napísanú a odmietal ju zmeniť.

* Okrem toho, že ste úspešný režisér, často ste sa v minulosti objavovali či už vo svojich filmoch, alebo vo filmoch vašich kolegov na plátne aj ako herec. Nezabudnuteľné sú napríklad vaše komediálne postavy v snímke Což takhle dát si špenát alebo vo filme Pacho, hybský zbojník, kde ste dokonale zahrali cisárskeho oficiera, ktorý so svojím menej chápavým vojskom naháňal Pacha po horách. Dlho ste sa však v žiadnej filmovej úlohe neobjavili. Neláka vás to už?

- Ja som chcel režírovať preto, že som chcel hrať. Mal som záujem vytvoriť si vlastnú postavu, ktorá by prechádzala z jednej komédie do druhej. Od toho som však potom ustúpil. Je pravda, že som dlho vo filme nehral, ale už onedlho si zahrám seba ako režiséra v novej snímke môjho priateľa režiséra Víta Olmera, ktorý v mojich filmoch hral dvakrát, takže som mu to nemohol odmietnuť. Do svojich filmov ma už neláka vytvoriť si nejakú postavu, ktorú by som si zahral. Stalo sa mi však pred dvomi rokmi, keď som podľa filmu Petrolejové lampy robil divadelnú inscenáciu v Prahe, že jeden z hlavných predstaviteľov si zranil nohu, musel ísť na operáciu. Ja ani šéf divadla Jan Hrušínský sme nechceli, aby sa úspešná hra stiahla z repertoáru, tak sme rozmýšľali, kto by túto rolu alternoval. Ja som teda povedal, že to za herca, kým nebude v poriadku, potiahnem. Hral som to celý rok veľmi často, dokonca sme s tým predstavením jazdili i na zájazdy. Pritom som voľakedy dávno odišiel z divadla Semafor preto, že som si nepamätal texty, a napriek tomu som po rokoch opäť hral divadlo a s veľmi dlhými textami.

* Je teda pre režiséra výhodou, keď pozná prácu pri filme aj z pohľadu herca?

- Samozrejme. Mnoho režisérov nevie hrať a veľmi dlho hercom vysvetľujú, čo od nich chcú. Ja si to zjednodušujem tým, že keď vidím, že herec chce niečo vysvetliť, radšej mu to zahrám, V divadle takisto, keď robím aranžmán, všetky postavy hercom zahrám, tým sa to zjednoduší, skráti a zrýchli.

* Považujete vy sám seba takt trochu za bohéma, do úlohy ktorého sú umelci často pasovaní?

- Nie, ja som veľký puntičkár a bohém nemôže byť puntičkár. Mám rád, keď je všetko tam, kde má byť, chodím na miesto skôr ako treba a to určite nie sú vlastnosti bohéma. Skôr mám vlastnosti takého dobrého úradníka.

* Vo vašej rodine, dá sa povedať, jablko nepadlo ďaleko od stromu. Váš syn Michal je tiež režisérom a dcéra Annelie ešte ako mladšia hrala i v niektorých vašich filmoch. Neláka ju to pred kameru ešte aj dnes?

- Annelie hrala v šiestich filmoch, v jednom dokonca hlavnú úlohu, ale mala toho plné zuby a povedala, že toto robiť ďalej nebude. V minulosti síce vravievala, že chce byť režisérka a chce dávať príkazy, nie aby niekto dával jej, no potom si to rozmyslela. Asi našťastie, lebo ani môj otec nechcel, aby sa zo mňa stal lekárnik. Dcéra vždy rada varila a zaujímala sa o hotelierstvo, reštaurácie, tak začala študovať vysokú školu, ktorá smerovala k tomuto odboru. Ale keďže jej povedali, že s tou školou ešte nemôže viesť reštauráciu a musí sa naučiť aj iné veci, tak ešte tohto roku dokončuje ďalšie dve školy. Čo bude konkrétne robiť ďalej, to ešte neviem, ale film ju skutočne už neláka.

* Na akých projektoch v súčasnosti pracujete, kedy sa môžeme tešiť na váš nový film a o čom bude?

- V Národnom divadle v Prahe ma čaká adaptácia môjho filmu Deviate srdce, čo bude dosť zložitá úloha, keďže ešte stále sú problémy s peniazmi. Aj Národnému divadlu znížilo ministerstvo kultúry dotáciu a trpím tým aj ja, pretože moje predstavy, ktoré som o tom mal, nie sú úplne splnené. Neskôr budem robiť v divadle u Jana Hrušínského komédiu podľa predlohy Guy de Maupassanta a potom budem konečne zasa točiť film. Bude to napínavý triler. Mám výborného scenáristu, ktorý napokon napísal aj jedenástu verziu Habermannovho mlynu a s ním som premýšľal, ako urobiť nejaký úplne nový film, ktorý tu ešte nebol. Myslím si, že sme na to prišli.

* Môžete nám prezradiť, o čom film bude?

- To teraz ešte nemôžem, ale mal by som to začať točiť na budúci rok a premiéru by mal mať koncom roku 2012.

* Možno trochu obligátna otázka, ale ktoré vaše filmy alebo divadelné predstavenia sú vášmu srdcu najbližšie?

- Ja mám rád Spalovača mrtvol, pretože ten sa točil v roku 1968 a nikto mi do toho nič nehovoril. Nakrútil som ho presne tak, ako som chcel a nikto do toho nezasiahol, čo bola na tú dobu ohromná vec. Čo sa týka divadla, mám rád Petrolejové lampy, pretože som si ich vyskúšal aj sám ako herec. Samozrejme, že mám rád aj komédie, ktoré som točil najmä s Dášou Veškrnovou, s ktorou sme dodnes ostali kamaráti. Spriatelil som sa aj s jej manželom, bývalým prezidentom Václavom Havlom. Len nechápem jednu vec, že sa do prvého filmu Odcházení pustil vo svojich sedemdesiatich štyroch rokoch, ja si myslím, že v takom veku by už človek nemal začínať. Ukázal mi na začiatku hrubý strih, ktorý bol pre mňa katastrofálny. Potom som bol na premiére, kde to už bolo omnoho lepšie. Dúfam, že aj mojím malým prispením, pretože on mi to premietal, aby som mu povedal, čo sa musí robiť. Poradil som mu ako strihať, skracovať, ponúkol som mu aj hudobného skladateľa.

* Kedy sa na vás môžeme opäť v Kežmarku tešiť?

- Teraz som už sľúbil mojej priateľke, s ktorou žijem dva roky a bola nešťastná, že nemohla do Kežmarku prísť a nemohla sa zoznámiť s mojimi bratmi, o ktorých som jej toľko porozprával, že sa sem vrátime. Rovnako dcéra bola smutná, že nemohla prísť so mnou, pretože robí v škole záverečné práce, ale veľmi túži, aby som jej ukázal, kde som vyrastal. Takže s oboma prídem do Kežmarku hneď, ako to bude možné.

Boris ŠVIRLOCH
Foto: Daniel DLUHÝ

JURAJ HERZ sa narodil 4. septembra 1934 v Kežmarku. Po štúdiu fotografie na umeleckopriemyselnej škole v Bratislave absolvoval v roku 1958 štúdium na katedre bábkoherectva v Prahe. Pôsobil v súbore Semafor, neskôr hral vo filmoch, stal sa asistentom réžie. Samostatne debutoval stredometrážnou snímkou Sběrné surovosti, ktorú nakrútil podľa poviedky Bohumila Hrabala. Do povedomia sa Herz dostal aj vďaka adaptácii románu Ladislava Fuksa Spalovač mrtvol. Tvorba Juraja Herza je mimoriadne žánrovo pestrá, nechýba v nej napríklad detektívka, muzikál, horor či komédia. Z jeho ďalších známych a úspešných filmov treba spomenúť: Petrolejové lampy, Morgiana, Holky z porcelánu, Den pro mou lásku, Panna a netvor, Upír z Feratu, Sladké starosti, Galoše šťastia, z novších Pasáž, T.M.A., Habermannův mlýn či televízny seriál Černí baroni. Je držiteľom cien z festivalov v Karlových Varoch, Monte Carle i v Chicagu. Okrem toho bol vyznamenaný Veľkou cenou bavorskej televízie, Štátnou cenou Bavorska a je držiteľom Českého leva za dlhodobý prínos českému filmu.

Rozhovor bol uverejnený 31. mája 2011 v Podtatranských novinách č. 22/2011.


 

 

 

      Oficiálne stránky filmového klubu Iskra Kežmarok,    web&design Boris Švirloch, Stanislav Griguš, Lukáš Fiolek     2011