Vitajte na stránkach filmového klubu Iskra Kežmarok
Dnes je 11.12.2017, staňte sa našimi fanúšikmi na facebooku
TOPlist


 

 

 

 


S debutovým filmom až do mesta Kežmarok

       Jej prvý celovečerný film Až do mesta Aš sa stal príjemným prekvapením uplynulého roka. Medzinárodnú premiéru mal na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Karlových Varoch, získal cenu za najlepšiu réžiu na MFF Tofifest v Poľsku a za Slovensko bol navrhnutý na nomináciu na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Do kežmarského filmového klubu Iskra ho prišla uviesť spoločne s kameramankou Vierou Bačíkovou režisérka Iveta GRÓFOVÁ, ktorá je čerstvo nominovaná v kategórii objav roka v Cenách českej filmovej kritiky 2012.

Váš filmový debut sa síce odohráva v najzápadnejšom českom meste, ale má niečo spoločné aj s Kežmarkom. Čo presne?

» Spojenie s Kežmarkom má cez Ota Vojtička (riaditeľ Kežmarskej televízie, filmár, kameraman, pozn. red.), ktorý mi s filmom veľmi pomohol tým, že nám dodal techniku na nakrúcanie, zároveň bol asistentom kameramanky a celkovo jeden z dôležitých členov štábu. Aj preto som prijala pozvanie filmového klubu na uvedenie snímky v Kežmarku.

Až do mesta Aš mal byť pôvodne dokumentom. Kedy ste sa rozhodli, že ho napokon nakrútite ako hraný film?

» Definitívne sa to zlomilo práve v momente, keď som mala hotový casting všetkých vedľajších postáv, ktoré stvárňujú obyčajní ľudia z česko-nemeckých hraníc a z okolia Bardejova, odkiaľ je aj hlavná predstaviteľka filmu Dorotka Billá. Keď som premýšľala o hlavných hrdinkách, mohol byť pre má veľký problém v tom, že ak by som to nakrúcala ako dokument s reálnymi dievčatami, mohla by som im prípadne aj ublížiť, keďže príbeh filmu je relatívne drsný. Nakoniec som sa rozhodla, že obsadím neherečky a príbeh síce budem točiť v autentickom prostredí v Aši, ale bude napísaný.


Aj tak ste sa úplne spomínaným problémom nevyhli, keďže ste po decembrovom uvedení filmu v televízii mali pár negatívnych reakcií najmä z bydliska hlavnej predstaviteľky, narážajúcich na to, že Dorotka nie je taká, ako postava, ktorú hrá...

» Film napriek tomu, že je hraný, zachoval si veľa dokumentárnych prvkov. Čiže dá sa povedať, že je to niečo medzi hraným a dokumentárnym filmom. Možno ešte v tomto našom teritóriu diváci nie sú zvyknutí na takýto medzižáner, takže môže sa stať, že niekto, kto sa ešte s tým nikdy nestretol, môže si myslieť, že ide o reálne postavy a ich skutočné životy.

Dokázali ste to napokon nejakým spôsobom tým ľuďom vysvetliť?

» Je to pre mňa taká zvláštna situácia. Myslela som si totiž, že som uľavila svojmu svedomiu tým, že som obsadila neherečky, a nakoniec sa mi to tak trochu vrátilo. Tým, že som film chcela urobiť čo najpravdivejšie, najautentickejšie, som tak trochu išla proti hlavnej postave. Ale zase na druhej strane tým, že film bol úspešný na festivaloch, za Slovensko zabojoval o nomináciu na Oscara a píše a hovorí sa o ňom ako o hranom filme, nie je to podľa mňa až taký vážny problém. Situácia sa nakoniec aj tak upokojila, takže dúfam, že už je to v pohode.

Ako sa vám spolupracovalo s nehercami?

» Môžem povedať, že mám s nimi iba dobrú skúsenosť. Skôr si neviem predstaviť, ako by som režírovala profesionálnych hercov. Pri práci s nehercami je veľmi pekné aj dôležité to, že oni vlastne zapájajú do hrania vlastnú životnú skúsenosť, čo je úplne iný spôsob réžie a budovania filmu a pre mňa je to oveľa zaujímavejšie, ako keď sa niekto naspamäť učí scenár a celé to vzniká niekde na káve.

Ste aj autorkou námetu a spoluautorkou scenára, takže cítiť v ňom aj nejakú vašu osobnú skúsenosť s príbehom alebo prostredím?

» Nie je to biografický film, ale inšpirovala som sa vlastným zážitkom, keďže som po strednej škole chvíľu pracovala na česko-nemeckých hraniciach v textilnej fabrike ako šička. Bola som tam však veľmi krátko a skôr som si zachovala spomienku, ako sa cíti osemnásťročné dievča, keď zrazu vypadne z domu do úplne iného prostredia a na tom som potom začala stavať námet filmu. Príbeh samotný a jeho postavy, to je skôr práca, ktorá vznikla pri samotnej príprave filmu.


Aká dlhá a náročná bola príprava filmu a jeho samotné nakrúcanie?

» Tým, že je to môj prvý celovečerný film, cesta k jeho realizácii a uvedeniu bola dosť strastiplná. S námetom som prišla ešte v čase, keď som na VŠMU študovala réžiu, takže je celkom pochopiteľné, že keď príde dievča, ktoré ešte ani neskončilo vysokú školu za potenciálnym producentom, musí ho dosť presviedčať o tom, že film bude dobrý. Na začiatku sme mali veľmi málo peňazí a napríklad aj Oto Vojtičko či kameramanka Vierka Bačíková mi pomáhali bez nároku na honorár, čo platilo, samozrejme, aj pre mňa. Postupne, keď už sme mali niečo natočené a vedeli sme niečo ukázať, tak sa to rozbehlo. Tesne pred dokončením filmu sme za koproducenta získali Rozhlas a televíziu Slovenska, neskôr Českú televíziu a český audiovizuálny fond a už to bolo o niečo jednoduchšie. Celé to však trvalo takmer šesť rokov, kým sa film dostal do kinodistribúcie.


Dozvedel som sa, že sa chystáte nakrútiť film podľa úspešnej knihy mladej slovenskej spisovateľky Moniky Kompaníkovej Piata loď. Kedy sa naňho môžeme tešiť?

» Momentálne budujem tím, ktorý na filme bude pracovať. Mám už hlavného producenta, ktorým bude koproducent filmu Až do mesta Aš Jirka Konečný, s ktorým mám veľmi dobré skúsenosti. Teraz štartujeme proces písania projektov, žiadania grantov, vzniknú prvé verzie scenára atď. Ešte sa ani presne nedá odhadnúť, ako sa to bude vyvíjať, ale je veľmi povzbudivé, že tá správa vzbudila záujem. Kniha je veľmi kvalitná, môžem odporúčať, oplatí sa ju prečítať.

Aj v tomto prípade stavíte skôr na neprofesionálnych hercov?

» Vzhľadom na to, že hlavná postava je dvanásťročné dievča, ja ju dokonca budem mať ešte mladšiu, a sú tam ďalšie detské postavy, ani sa veľmi nedá hovoriť o hercoch či nehercoch. Budú to talentované deti a, samozrejme, uvažujem aj nad tým, či to budú deti, ktoré majú podobný osud ako knižní hrdinovia.

(bšl)
Článok uverejnený v Podtatranských novinách 15. januára 2013

1 1 1 1
1 1 1 1

 

 

 

      Oficiálne stránky filmového klubu Iskra Kežmarok,    web&design Boris Švirloch, Stanislav Griguš, Lukáš Fiolek    2011