Vitajte na stránkach filmového klubu Iskra Kežmarok
Dnes je 11.12.2017, staňte sa našimi fanúšikmi na facebooku
TOPlist


 

 

 

 


Skvelá zápletka filmu mu spadla z neba

       Po dvoch mesiacoch navštívil kežmarský filmový klub Iskra ďalší režisér. Svoj najnovší dokument o pokuse cigánskeho lídra Vlada Sendreia a jeho tímu vyhrať voľby na „bielom“ Slovensku Cigáni idú do volieb prišiel divákom osobne predstaviť Jaroslav VOJTEK. Jeho prítomnosť sme využili na rozhovor o spomínanom filme, ale i o tom, čo chystá v budúcnosti a na čo z jeho dielne sa môžu filmoví priaznivci tešiť.

Ako vznikol nápad nakrútiť film o politických ambíciách rómskeho aktivistu Vlada Sendreia?

» Dlho som sa ako dokumentarista bránil robiť film o Rómoch, pretože som mal pocit, že na túto tému vzniklo už veľa filmov. Avšak Vlada Sendreia poznám osobne asi deväť rokov a keď som ho bol naposledy pozrieť, hovoril mi, že sa chce stať politikom. Získal som tým zrazu iný pohľad na Rómov, tak som vzal kameru a začal som si sám pre seba točiť, či to dá potrebnú látku na film.

Pri uvedení filmu v kinách ste spomenuli, že ste chceli nakrútiť pravdivý a veselý film o Rómoch. Podarilo sa vám to?

» Aký je Vlado vo filme, taký je aj v skutočnosti. Ani by som do toho nešiel, ak by som sa s ním na začiatku nedohodol, že nič, čo nakrútim, nebude cenzurovať a bude sa správať, ako keby som tam bol vždy. Oni ma už poznali, že chodím stále s kamerou, takže nemali s tým problém. Pustili si ma do kuchyne, do obývačky, čiže do vlastného života. Nechcel som robiť oslavný a hlboko analytický film o Rómoch, ale o človeku – o Vladovi Sendreiovi.

Divák má v istých momentoch filmu pocit, že je to skôr hraný film ako dokument. Napríklad zápletka v podobe zrady Sendreiovho kamaráta, pokiaľ to nebolo dohodnuté, vám, dá sa povedať, spadla rovno z neba...

» Veru, spadlo mi to z neba. Tá situácia vznikla tak, že vtedy som mal ešte jedného kameramana na pomoc. Ja som točil vo volebnom štábe a on chodil s druhou skupinou, ktorá ešte na poslednú chvíľu mala presviedčať ľudí, aby Vlada šli voliť. Zrazu mi volá, že sa nič nedeje, že čo má robiť. Ja som mu povedal, nakrúcaj to, čo tam je. Bola dohoda, že ja točím Vladove telefonáty a on telefonáty jeho kamaráta Jara Berkyho. Ja som už tušil, čo sa deje, ale materiál som videl až v strižni. Takmer som padol na zadok, keď som si pustil to, čo sa tam udialo, takže to bolo naozaj úplne náhodne zachytené.


Oni sa o tom, že jeden druhého zradil, dozvedeli až keď videli celý film? Aká bola ich reakcia?

» Najprv to videl Vlado v štúdiu, keď som mu pustil hotový film. Najprv bol rozčúlený, že toto mu Berky robiť nemal a že ho zabije. Samozrejme, kým prišiel z Bratislavy do Kokavy nad Rimavicou, tak vychladol, nakoniec si na to vypili. Jaro Berky to videl celé až v Jihlave
na premiére, ale hrdo sa postavil pred obecenstvo a jednoducho povedal, že oni sú takí.

A nebolo mu to divné už pri nakrúcaní, že sa to môže prevaliť?

» Ja som aj preto začal točiť v týchto polohách, lebo oni mi prídu ako veľké deti. Majú takú fantáziu v sebe, že uveria nejakému modelu a idú za ním ako dieťa, keď chce hračku a robí všetko preto, aby ju malo. Práve preto som sa rozhodol točiť práve o politickej kampani, pretože nám „bielym“ je to známe. A práve v tomto prípade, ako ju robia Rómovia, môžeme nájsť emocionálne a kultúrne rozdiely. Oni to robia úplne nadoraz, s vášňou a so všetkým, čo k tomu patrí.


Ako sa vám pracovalo s touto skupinou veselých Rómov?

» Bol som z toho hrozne vyčerpaný. Mal som v hlave nejaký zámer, kedy ten film bude mať zmysel, a to vtedy, keď preniknem do Vladovho sveta, do jeho rodiny, ale na dokumentárnom filme je nádherné, že neviete, ako to presne vyjde. Tu bolo niečo dohodnuté, ale počas jazdy
sa to zmenilo, takže ja som každé ráno vstával a nevedel som, čo ma stretne.

Súčasťou filmového večera boli i krátke filmy vášho študenta z VŠMU, Kežmarčana Daniela Dluhého. Prezraďte nám, rastie z neho dobrý dokumentarista?

» Myslím si, že áno. Daniel je zaujímavý tým, že je veľmi samostatný. Prichádza s vecami, ktoré majú zmysel, ktoré majú tému. Neobchádza človeka, vie ho nachádzať a charakterizovať v situáciách, ktoré sú pre film a zvlášť dokument veľmi zaujímavé. Vie ho na plátno preniesť takého, aký naozaj v živote je.

Na akom projekte pracujete v súčasnosti?

» Mám už viac-menej nakrútený celovečerný hraný film, ktorý sa skladá zo štyroch poviedok, tri z nich sú už hotové. Snímka sa volá Deti, no každá poviedka má svoj názov, odohráva sa v inom ročnom období a do kín sa pravdepodobne dostane v roku 2014. Okrem toho strihám
ďalší dokument, tentoraz o autizme, autistických deťoch a ich rodičoch.

Môžete už teda porovnať prácu režiséra dokumentárnych i hraných filmov. V čom je pre vás najväčší rozdiel?

» Musel som si na zmenu zvyknúť. Mať tridsať ľudí okolo seba a každému zadať úlohu, čo má robiť, nie je sranda. Mal som však šťastie, že som mal veľmi dobrý štáb a nebol som na to sám. Boli medzi nimi ľudia, s ktorými robím aj na dokumentoch, a to mi veľmi pomohlo. V dokumente musíte realitu nájsť, objaviť, zachytiť to, čo život prináša. Treba byť citlivý, mať veľké oko a ucho na pointové scény, na to, čo povie hlavný predstaviteľ a striehnuť naňho. Hraný film je o tom, že si realitu vytvoríte. Ide o to, aby bola autentická pocitovo. Musíte veriť príbehu a stotožniť sa s ním. (bšl)

Článok uverejnený v Podtatranských novinách 19. marca 2013

Pozrite si reportáž Kežmarskej televízie


1 1 1 1 1 1 1 1 1

 

 

 

      Oficiálne stránky filmového klubu Iskra Kežmarok,    web&design Boris Švirloch, Stanislav Griguš, Lukáš Fiolek    2011