Vitajte na stránkach filmového klubu Iskra Kežmarok
Dnes je 20.10.2017, staňte sa našimi fanúšikmi na facebooku
TOPlist


 

 

 

 


Keď sa do človeka obujú súdy, je to zlé.
Keď médiá, je to ešte horšie


     Kauza Cervanová je prípad vraždy mladej medičky z roku 1976, ktorý hýbe našou spoločnosťou už viaceré desaťročia a vyvoláva stále veľa otázok. Celovečerný dokumentárny film s rovnakým názvom dlhých osem rokov pripravoval režisér Robert KIRCHHOFF, ktorý sa počas nakrúcania nie raz menil z filmára na investigatívneho novinára či detektíva a snažil sa dopátrať pravdy, ktorá, ako hovorí slogan filmu, je jednoduchá, pretože práve lži sú zložité. Či to platilo i v jeho prípade, sme sa snažili dozvedieť počas premietania filmu v kežmarskom filmovom klube, na ktorom sa osobne zúčastnil.

Prišli ste na premietanie, ktoré sa koná v trochu nezvyčajnom prostredí hradného nádvoria. Už ste niekedy na podobnom mieste uvádzali svoj film, alebo je to pre vás premiéra?

» Som veľmi rád, že vôbec niečo také na Slovensku existuje. V Bratislave máme čosi podobné v Horskom parku pre pár divákov, no toto je niečo nevídané. Priestor je tu obrovský, zmestí sa tu veľa ľudí a som veľmi rád, že sú ešte takéto open air kiná, do ktorých môžu diváci prísť.

Ako ste sa dostali k téme vraždy medičky Ľudmily Cervanovej a čo vás na ňom najviac zaujalo, prípadne šokovalo?

» Túto otázku mi kladú stále a ja sa na ňu snažím vždy trochu inak odpovedať, no nakoniec z toho vyjde stále to isté. Približne pred desiatimi rokmi som sa po čase náhodou dostal opäť k tejto téme. Úplne náhodne som začal stretávať na ulici ľudí, ktorí boli protagonistami tejto kauzy. Skrátka nejako sa mi to priplietlo do cesty a ja som to vnímal ako znamenie. Začal som sa nad tou­to témou zamýšľať a začal som ju svojím spôsobom riešiť sám so sebou. Dostal som sa k tomu, že chcem robiť dokumentárny thriller, v ktorom je vražda, záhada, kde sú vrahovia, polícia, jednoducho napätie. Chcel som to robiť kriminalistickým spôsobom, no nakoniec som zistil, že z pôvodného zámeru ostala iba moja idea. Skutoční ľudia, ktorí k tomuto prípadu mali vystúpiť, to odmietali, zabúchavali predo mnou dvere, vyhýbali sa mi a skladali telefóny. Nakoniec som zistil, že sa asi musím do toho viac zaangažovať, asi musím osobne vo filme vystúpiť a musím to byť práve ja, kto kladie otázky a nalieha.


Kauza Cervanová je háklivou témou v spoločnosti už takmer 40 rokov. Stretli ste sa počas ôsmich rokov nakrúcania s nejakou formou vyhrážok alebo „dobre mienených rád“?

» Ono to nie je tak, ako sme boli zvyknutí napríklad z bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa vyhrážali, že ešte raz to sprav a zomrieš. Je to také sofistikované, téma je živá, ľudia sú v tej kauze nejakým spôsobom exponovaní, takže oni sami majú problém nejakým spôsobom obhajovať svoje rozhodnutia, zvlášť ak podliehajú nejakej konfrontácii. Keď som sa prvý raz stretol s vyšetrovateľmi prípadu, všimol som si, že veľmi radi so mnou hovorili, povedali mi všetky veci, ktoré považovali za dôležité. Čakal som však na moment, keď budem mať kameru a keď konfrontačné otázky im budem môcť položiť pred ňou, pretože bez toho mi to bolo nanič. Oni však stretnutie s kamerou vždy odmietli. Vo filme je len jediný človek, vyšetrovateľ Dr. Lamačka, ktorý bol ochotný sa so mnou za istých podmienok stretnúť a komunikovať na kameru. Ja som tých osem rokov strávil v neuveriteľnom napätí, v očakávaniach a sklamaniach. Niekoľkokrát som s tým chcel skončiť, no nakoniec som si povedal, že z hľadiska úcty k tomu, čo cítim, z úcty k celému prípadu by som to mal dokončiť.

Film ste pripravovali celých osem rokov a hoci sa zdá, že všetko je vyriešené a uzavreté, nie je to tak. Kauza je aj po takmer 40 rokoch stále živá a na svetlo sveta vychádzajú nové fakty. Kedy ste si teda povedali, že už je čas pátranie a filmovanie skončiť a pustiť film konečne do kín?

» Asi pred dvomi rokmi, keď bol prípad už na medzinárodnom súde v Štrasburgu, som si zo slušnosti povedal, že už nemôžem ďalej čakať, pretože tlak mojich kolegov, filmových novinárov aj verejnosti bol taký silný, že som nemohol ďalej otáľať. Tento film je totiž apriórny. Chýba v ňom to, čo v iných filmoch na túto tému je. A to je vlastne to, že človek ide z bodu A do bodu Z. Prejde všetky veci s najväčšou pozornosťou, zodpovednosťou a úprimnou snahou dopátrať sa pravdy, čo sa mi aj z hľadiska môjho svedomia a vedomia podarilo. Ale nepodarilo sa mi nájsť skutočných páchateľov a dostať to do filmu tak, aby to bolo pre diváka presvedčivé. Všetky veci, ktoré neboli faktické, som dal z filmu preč, aby som diváka nezmiatol a aby som ho nedostal do ešte väčších pochybností.

Vašou snahou asi ani nebolo nájsť skutočných vrahov, ale poukázať na to, že tí, ktorí za zločin pykali, boli podľa vás nespravodlivo odsúdení...

» Nechcem sa dotýkať svedomia sudcov, policajtov, nie som človek, ktorý by teraz hovoril, že justícia zlyhala. Nemám na to právo, to oni si myslia, že na to právo majú. Ja by som to nikdy neurobil, pretože moja práca je istým spôsobom vynášať na povrch veci, ktoré sú nevysvetlené a pochybné a ktoré vyvolávajú otázniky. Myslím si, že prípad Cervanová ich vyvoláva už od roku 1976. Ja som tie otázniky opäť nejakým spôsobom nadniesol verejnosti. Vzbudilo to spoločenskú diskusiu, za čo som veľmi rád. Teší ma, že sudcovia požiadali o zbavenie takzvanej mlčanlivosti, ktorá však vôbec neexistuje. Som veľmi rád, že sa objavili konfrontačné názory medzi médiami, je to fantastické. Aj keď je prípad uzavretý v rámci Slovenska, som presvedčený o tom, že pokiaľ títo ľudia, ktorí boli v kauze odsúdení, žijú, pokiaľ budú žiť ich deti, vnuci, tak dovtedy tento prípad neutíchne a stále sa o ňom bude hovoriť.

Čo ste si pomysleli, keď sa po uvedení vášho filmu zrazu začali ozývať vyšetrovatelia či sudcovia, ktorí sa na vašu žiadosť odmietli vyjadriť, a predložili zrazu nejaké nové dôkazy, ktoré však boli niektorými médiami veľmi ľahko spochybnené?

» Tí ľudia, ktorí sa teraz ozvali, dostali niekoľkokrát šancu vystúpiť pred kamerou. Dokonca, ak som nakrútil nejakú scénu a pripadala mi z nejakých dôvodov neetická, či to bol prezident republiky, súdni znalci atď., vždy som sa dožadoval a prosil ich, aby sa k tomu znovu vyjadrili. Oni to však odmietli. Keď začal byť film distribuovaný, dostal som ponuku z istej politickej strany, aby som sa zúčastnil na mítingu, kde by bola na túto tému diskusia. Povedal som, že to odmietam, pretože film nie je politický a nechcem vystupovať na mítingu akejkoľvek politickej strany. Na to mi šéf tejto strany povedal, že chce so mnou o filme diskutovať sudca Najvyššieho súdu. Tak som povedal, že v tom prípade s tým súhlasím. Nakoniec sudca svoju účasť odmietol. Takže oni nemajú záujem byť konfrontovaní, nemajú záujem diskutovať o rozsudku, o pochybeniach, ktoré sa v tomto prípade udiali. V súdnictve platí zásada, že všetky pochybnosti sú v prospech obvineného. V tomto prípade ich bolo toľko, že keby sa zohľadnili, tak tí ľudia by nikdy neboli zatvorení vo väzení. Vlastne to je to, čo som vo filme chcel ľuďom pripomenúť. Že v krajine, kde nemáme žiadnu istotu pred tým, čo sa s našimi životmi stane, sa to isté, čo sa stalo tým ľuďom, môže stáť hocikomu z nás. Človek v tom prípade nemá v istom zmysle žiadnu šancu, pretože keď sa doňho obujú súdy, je to zlé, keď sa doňho obujú noviny, je to ešte horšie. To znamená, že keď ľudia uveria tomu, že niekto niečo urobil a sú o tom presvedčení bez akýchkoľvek dôkazov, tak toho človeka zlynčujú. Mne sa tieto praktiky vždy hnusili, snažil som sa k nim pristupovať s otvorenou hlavou, preto som vlastne urobil tento film.

Pred vaším filmom svoj krátky dokument uviedol váš študent z VŠMU Kežmarčan Daniel Dluhý. Aký je alebo bude podľa vás dokumentarista?

» Dano je introvert, ktorý skúma svet a vníma ho a nasáva ako špongia. Myslím si, že aj z hľadiska, čo ten človek v zmysle sveta a seba chce, som presvedčený o tom, že to s nami myslí dobre, a to je dobrý základ. Daniel si predsavzal byť sám sebou a má svoj vlastný pohľad na život aj napriek tomu, že pracovať na dokumentárnom filme nie je vždy pohodlné.


Na akých projektoch pracujete v súčasnosti?

» Teraz dokončujem film s názvom Jazzové vojny. Je to snímka, z ktorej mám konečne radosť, že ju robím so slobodou a ľudia, ktorí v nej vystupujú, účinkujú s radosťou. Je to o troch džezových muzikantoch, ktorí z tejto krajiny odídu, po rokoch sa znova vrátia a opäť odídu, jeden medzitým zomrie. Film sme robili štyri roky a je to zberný dokument. Ďalší film, ktorý dokončujem, je Cesta lesom, ktorý sa zaoberá problematickým spolužitím Rómov a majority v rôznych častiach Európy. Východiskovou témou tohto filmu je rómsky holokaust. Dostal som aj ponuku od Českej televízie nakrútiť film o rozpade českej vlády a o afére Nečas – Nagyová, čo som prisľúbil a vzniknúť by mal do konca tohto roka.

(bšl)
Článok uverejnený v Podtatranských novinách 27. augusta 2013

Pozrite si nezostrihaný rozhovor s Robertom Kirchhoffom

Pozrite si reportáž Kežmarskej televízie


 
 

 

 

      Oficiálne stránky filmového klubu Iskra Kežmarok,    web&design Boris Švirloch, Stanislav Griguš, Lukáš Fiolek    2011