Vitajte na stránkach filmového klubu Iskra Kežmarok
Dnes je 20.10.2017, staňte sa našimi fanúšikmi na facebooku
TOPlist


 

 

 

 


Pekarčík: Nepoužiť vo filme výbuchy by bol hriech

     Dva dni po 24. výročí Nežnej revolúcie uviedol kežmarský filmový klub nový slovenský celovečerný dokument Zamatoví teroristi, ktorý nakrútilo trio režisérov Pavol PEKARČÍK, (na snímke) Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes. Práve prvý z menovaných spoločne s jedným z troch hlavných predstaviteľov Františkom Bednárom snímku prítomnému publiku predstavili a po premietaní obaja s divákmi, nielen o tom, čo videli na plátne, i živo diskutovali.

Film je zložený z troch príbehov troch zamatových teroristov. Aj režiséri sú traja. Ako táto kombinácia vznikla?

» Najskôr bol nápad. Zostava tvorcov sa postupne začala akoby naliepať naňho. S Ivanom Ostrochovským som už od školy spolupracoval na všetkých jeho filmoch, on zasa na mojich. Takže to bolo automatické, že som ho vzal do tohto projektu. Neskôr sa pridal aj Peter Kerekes a už to šlo rýchlejšie.

Zostava troch režisérov verzus troch hlavných hrdinov evokuje, že každý z tvorcov mal na starosti jeden príbeh. Je to tak, alebo nie?

» Nie je to tak. Na začiatku sme rozmýšľali o takomto variante, no nakoniec to dopadlo tak, že všetci sme režírovali všetko. To znamená, že na pľaci sme boli všetci traja, aj keď na nakrúcaní príbehu o Vladimírovi Hučínovi som nebol asi dva či tri týždne, pretože po jednom z výbuchov, ktoré boli súčasťou filmu, som ostal ležať v nemocnici.

Čím konkrétne vás tvorcov oslovili ľudia, ktorých ste si do filmu vybrali?

» Mňa oslovil František Bednár tým, že za socializmu nesedel na zadku. Ja som mal v roku 1989 17 rokov a, samozrejme, keď všetci štrngali kľúčmi, tak som šiel aj ja. Najviac sa mi vtedy nepáčilo, že nemôžem vycestovať do Francúzska, ale to bolo asi všetko, čo ma trápilo. Pri Ferovom príbehu som začal rozmýšľať o tom, ako sa vtedy žilo, začal som sa o to viac zaujímať od rodičov a podľa toho, čo mi rozprávali, viem odhadnúť hodnotu gesta, ktoré urobil Fero Bednár. A ako sme sa dostali k ďalším dvom predstaviteľom? Fero nám povedal, s kým ďalším sedel v base a my sme už urobili len to, že sme si sadli do Ústavu pamäti národa a pozreli sme si konkrétne spisy.

Fungoval by tento film aj v prípade, ak by boli týmto do istej miery romantickým hrdinom ich „teroristické“ akty vyšli tak, ako predpokladali, alebo by to už potom bola pre vás nezaujímavá téma?

» Všetci títo traja „terortisti“ majú spoločnú jednu vec, že nikto z nich nikomu neublížil, ale všetci sedeli v base za teror. Dnes sa za teror zatvára, keď človek vyhodí do vzduchu tridsať ľudí v autobuse. Nám prišlo absurdné celé toto ich obvinenie. V prvom prípade mala tribúna vybuchnúť v noci, takže by sa asi rozpadli trúbky a červený krepový papier. Aj tie nástenky, ktoré vybuchovali za Hučínom, nikomu neublížili. Nemám teda vedomie o tom, že by niekto z nich troch niekomu svojím činom ublížil, aj preto sme do nakrúcania s nimi šli.
Prvé dva príbehy, aj keď je v nich zakomponovaný istý druh akčnosti, sú hlavne o tom, ako žijú dnes. Jeden z nich si hľadá priateľku, druhý žije v usporiadanej rodine, no tretí akoby sa od nich odlišoval, jeho príbeh je daný do trochu inej roviny, miestami pripomína hraný film.

Prečo?

» Hľadali sme formu, ako to budeme robiť. Začínali sme na druhom príbehu, čiže na Ferovi Bednárovi. Na ňom sme sa to tak trochu učili a neskôr sa to ďalej cibrilo. Pre mňa je najčistejším príbehom ten prvý o Stanovi Kratochvílovi, pretože je robený mne najbližším spôsobom nakrúcania – observatívnym. Posledný o Hučínovi je preto tak skombinovaný, lebo sme nevedeli, ako ho máme do toho zaradiť. Tým, že sme zistili, že mal komplica, ktorý aj sedel v base, tak sme rozmýšľali, že niečo podobné nájdeme. Dievča, ktoré sme k nemu napokon našli, sa napokon ukázalo ako dobrá voľba. Dali sme vlastne dokopy dvoch ľudí a samotné situácie už potom z toho vznikali postupne.

Vo filme je aj niekoľko pyrotechnických akcií, výbuchov, ktoré však určite nepôsobia samoúčelne...

» V spisoch našich hrdinov sa na štyristo stranách stále píše niečo o trhavinách, výbušninách, rozoberajú sa tam ich schémy, takže nedať do filmu ani jeden výbuch, to by bol hriech. Sú však na plátne zjemnené tým, že zvukovo naozaj nevybuchujú, iba jemne cinknú.

Jeden z nich sa však pre teba stal takmer osudným...

» Pracovali sme s rôznymi pyrotechnikmi a raz dokonca jeden z nich odpálil nálož, keď som bol v inkriminovanej miestnosti, pretože sme sa zle dohodli. Na konci nakrúcania už bolo tých výbuchov toľko, že nám bolo takmer jedno, či s nami pyrotechnik je, alebo nie. Keď som likvidoval kôpku pušného prachu, tak to pri mne akosi rýchlejšie zahorelo a musel som si pár týždňov poležať v nemocnici. Nakoniec však všetko dobre dopadlo.

Na akom filmovom projekte v súčasnosti pracuješ?

» Pracujem na filme o cigánskych hluchonemých deckách. Rómovia sú vydedenci z našej spoločnosti a konkrétne tieto deti sú dokonca vydedenci vydedencov. Je natáčaný úplne iným formálnym prístupom, bude to čisto dokumentárny observatívny film, pri ktorom je dokonca štáb zredukovaný natoľko, že na pľaci sme dvaja či dokonca niekedy iba ja sám. Tým pádom sú situácie oveľa autentickejšie.


Skutoční teroristi boli niekde úplne inde


KEŽMAROK - Úplne na začiatku výroby filmu Zamatoví teroristi bol príbeh Popradčana Františka Bednára, ktorého si vyhliadol Pavol Pekarčík ešte ako študent réžie.

„Pôvodne som svoj príbeh vôbec nechcel zverejňovať, no v Čechách nakoniec vyšiel pod pseudonymom Svedectvo GFP. Neskôr som pod týmto pseudonymom publikoval niečo aj na Slovensku a dozvedel sa o tom Palo Pekarčík. Kontaktoval ma a presvedčil, aby som o tom s ním nakrútil krátky dokument. Tak vznikol film Prípad GFP, ktorý neskôr zaujal aj režiséra Petra Kerekesa a v roku 2010 sa začalo robiť na tomto celovečernom projekte,“ vysvetlil genézu zrodu myšlienky nakrútiť Zamatových teroristov František Bednár. Celovečernú snímku už trojica režisérov aj s Ivanom Ostrochovským nakrúcala takmer tri roky. „Bolo to dosť komplikované. Natáčali sme v Chorvátsku a na rôznych miestach na Slovensku. Vo filme ešte chýba mnoho záberov, ktoré boli spravené na viacerých protestoch či spomienkových akciách, ale aj na prednáške so študentmi v Spišskej Novej Vsi,“ pokračoval.

Bednárov odpor k bývalému režimu sa začal stupňovať už po okupácii v auguste 1968, keď mal iba 11 rokov. „Šokovala ma streľba do ľudí zo strany okupačných vojsk. Neskôr som sa vo zvrátenosti socializmu utvrdil po usmrtení dvoch mojich známych Brejku a Dlubača na československo-rakúskych hraniciach, ktorí pochádzali z okolia Kežmarku a na tamojšom historickom cintoríne majú dnes pamätnú tabuľu,“ pokračoval. V osemdesiatych rokoch minulého storočia vedel, že režim dobrovoľne nepadne a chcel spoločne s priateľmi prebudiť národ z letargie. „Naša skupina, zložená zo štyroch ľudí, chcela nadviazať kontakt s niekým zo Západu a urobiť gesto, ktoré by národ zobudil. Na to sa nám hodila práve vládna rezidencia Zámoček v Javorine, kam chodili potentáti Husák, Biľak a ďalší,“ Mali v pláne na ceste na Zámoček nastražiť výbušniny, no napokon sa sľúbená pomoc zo Západu neuskutočnila, takže akcia stroskotala. „Boli sme ochotní obetovať aj svoj život,“ doplnil F. Bednár, ktorý sa nakoniec aj tak ocitol vo väzení. Práve v Leo­poldove sa zoznámil s ďalším predstaviteľom filmu Stanislavom Kratochvílom, Vladimíra Hučína spoznal až po revolúcii vďaka svojej práci v organizácii politických väzňov.

„Film je svedectvom doby, o ktorej by sa malo vedieť i dnes. Skutoční teroristi boli niekde úplne inde. Vyrábal sa tu semtex, cvičili sa arabskí teroristi, vyvážala sa revolúcia do celého sveta. Príliš rýchlo sme na to zabudli. Niektorí dnes dokonca s nostalgiou spomínajú na socializmus a nevidia, že to bol jeden hnusný totalitný zločinecký režim,“ dodal Bednár.

Článok uverejnený v Podtatranských novinách 3. decembra 2013


1  1  1  1  1
 

 

 

      Oficiálne stránky filmového klubu Iskra Kežmarok